Slovenský futbalový reprezentant Dávid Hancko zaznamenal zhruba pred pól rokom vo svojej kariére obrovský krok vpred, keď prestúpil z MŠK Žilina do talianskej ACF Fiorentina, ktorá pôsobí v Sérii A.   

Nič ale neprišlo len tak samé od seba a Dávid si svoj úspech musel zaslúžiť a na ihrisku aj mimo neho tvrdo vydreť. My sme Dávidovi položili niekoľko otázok, aby nám priblížil svoje pocity a nový život v Taliansku. Spolu s rozhovorom Vám taktiež prinášame aj súťaž o jeho podpísaný dres!

ČLÁNOK POKRAČUJE POD REKLAMOU

Ako si sa dostal ku futbalu a športu ako takému? Bola to láska tak povediac odmalička?  “Jasné, bola to láska odmalička. K futbalu ma priviedol môj ocino, ktorý je dodnes mojím veľkým vzorom a životným trénerom. Každý deň po tréningu alebo po zápase s ním telefonujem a prechádzame si niektoré veci. On ma priviedol k futbalu a naučil ma kopať do lopty. Nejedenkrát mi povedal, že tak, ako som začal chodiť, som začal hneď aj kopať do lopty!”

Tvoja kariéra sa za posledné roky otočila o 365°, na ktoré chvíle a okamihy spomínaš najradšej? “Tak áno, moja kariéra teraz nabrala taký rýchlý spád, ale všetkému tomu predchádzali aj ťažké chvíle, ktoré ma ale zosilnili. Dvakrát som musel podstúpiť operáciu zlomenej nohy a vtedy to boli naozaj ťažké momenty. Vždy som sa snažil ale myslieť pozitívne a vedel som, že sa na ihrisko vrátim, pretože viem, že to je to čo ma baví. Najradšej spomínam na samotnú cestu. Spoločné chvíle v Žiline, samozrejme čerešničkou toho celého bol zisk titulu, ale rád spomínam aj na čas strávený s chalanmi či už v šatni alebo mimo nej. Boli to krásne chvíle a tie mi veľmi chýbajú. Takisto spomínam aj na krásne chvíle v reprezentácii, či už v mládežníckych kategóriách alebo v A tíme. Reprezentovať Slovensko je pre mňa obrovská česť.”

Veľa ľudí si často neuvedomuje, koľko driny a odriekania je za tým všetkým a vidia len to pekné. Radi by sme im priblížili, ako vyzerá tvoj bežný deň, čo sa týka denného režimu, spánku a tréningov?“Každé ráno vstávam okolo 7:30 a presúvam sa do tréningového centra. Zatiaľ v Taliansku nemám auto a tak tam chodím každé ráno 30 minút peši. V centre nás ráno čakajú rôzne testy na kontrolu našej regenerácie a spánku. Pokračujeme spoločnými raňajkami, po ktorých máme hodinku pre seba na oddych a pretrávenie. Ja osobne idem následne do posilňovne skôr ako ostatní, kde začínam stabilizačnými cvičeniami a cvičeniami na spevnenie stredu tela. Následne prebehne spoločná aktivácia celého mužstva s kondičným trénerom, s ktorým máme spoločný tréning v posilňovni. Po fitku pokračujeme tréningom na ihrisku, po ktorom si ja ešte individuálne robím veci navyše, pretože viem, že to je práve to, čo viem, že ma dostalo do zahraničia. Potom máme všetci povinný obed v tréningovom centre. Z tréningu idem znova 30 minút pešo, počas čoho počúvam audio knihu. Po príchode domov mávam lekcie taliančiny. Po nich mám už trochu času aj sám pre seba, kedy si buď ešte doma zacvičím alebo si urobím čo potrebujem. Večer si vždy varím a deň končím čítaním knihy alebo pozeraním Netflixu. Pred spánkom rád meditujem a v hlave si prechádzam celý deň a rozmýšľam nad tým, čo ešte môžem na ďalší deň urobiť lepšie. “

Po prestupe do Fiorentini si dostal aj pozvánku do reprezentácie, bol to pre teba ďalší nový impulz a nová energia? Alebo ako si tie chvíle vnímal?“Tak to bolo niečo krásne! Hneď potom som volal s rodičmi a dokonca sme si aj poplakali. Bol to pre mňa obrovský splnený sen a dokonca by som povedal, že sa mi o tom ani nesnívalo. Bolo to krásne. Dnes už mám za sebou 4 zápasy v reprezentačnom drese. Bolo to pre mňa veľké utvrdenie, že to čo robím, robím správne. Je to pre mňa veľká česť hrať za Slovenskú reprezentáciu s hráčmi, ktorí boli a sú mojimi veľkými vzormi. Dúfam, že tých štartov bude ešte viacej a takisto prídu aj reprezentačné úspechy.”


Cítiš sa už v Taliansku ako doma? “Už áno, predsa len som tu už 6 mesiacov. Snažím sa učiť taliančinu čo najviac, aby som ešte viac zapadol, ale myslím, že už ju mám na celkom dobrej úrovni. Domov je stále ale na Slovensku a často mi to chýba. Preto som aj rád, že som Vianoce mohol prežiť s našimi, ktorí kvôli môjmu hustému programu prišli za mnou a mali sme také slovenské Vianoce v Taliansku, čo bolo pre mňa krásne a veľmi si to vážim. Postupom času sa tu viac a viac cítim ako doma a som tu šťastný, ale veľa cieľov mám ešte pred sebou, takže chcem pokračovať ďalej v tvrdej práci, aby som sa dokázal presadiť v takejto top lige sveta.”

Zo Žiliny si odišiel aj so svojim dobrým priateľom Samom Mrázom, zhodou náhod ste prestúpili do klubov, ktoré sú geograficky len kúsok od seba. Navštevujete sa aj teraz, nájdete si v nabitom programe jeden na druhého ešte čas?“Tak to je neuveriteľné, ako tieto veci dokáže život napísať, že sme obaja skončili takto kúsok od seba. Je to super, že ho tu mám. Komunikujeme spolu skoro každý deň a keď máme obaja voľno, tak príde za mnou do Florencie. Ideme si sadnúť niekde do reštaurácie alebo na kávu a to je tá vec, čo mi aj zo Žiliny chýba. Nie je to často, ale som rád, že keď máme možnosť, tak sa stretneme, porozprávame sa a neustále sa navzájom podporujeme.”

V čom je angažmá v Taliansku iné, ako to na Slovensku? Čo sa týka fanúšikov, prežívajú Taliani zápasy emotívnejšie?“Vo veľa veciach je to iné. Presne aj u fanúšikov je vidno, že ľudia tu milujú futbal. Je to pre nich všetko a záujem o hráčov a o futbal je obrovský, až by som povedal, že neporovnateľný s našou ligou. Myslím ale, že aj na Slovensku a špeciálne v Žiline majú ľudia k futbalu skvelý prístup a aj preto som dnes tam kde som. Je to určite iné, ale som šťastný za to, čo tu prežívam. Užívam si na akých štadiónoch a s akými hráčmi môžem hrať. Veľmi si vážim aj to, ako som sa za toho pól roka zlepšil a verím, že to tak bude ďalej pokračovať a pôjdem vyššie a vyššie.”


Komentáre

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here